Medzinárodná kampaň solidarity s Južnou Afrikou

Späť na obsah

Od Howarda Clarka

Prvé výzvy na medzinárodný bojkot apartheidnej Južnej Afriky prišli už v roku 1958 a v Británii sa považovali za veľkú stratégiu, ktorá sa mala vykonávať, keď bolo v roku 1959 zahájené Protiapartheidné hnutie. Na medzivládnej úrovni bol juhoafrický systém široko odsudzovaný, najmä po masakre v meste Sharpeville v roku 1960: v roku 1961 bola Južná Afrika vyhodená zo Spoločenstva národov (neskôr nazývaného Britské spoločenstvo národov) a v roku 1962 OSN založili Zvláštny výbor proti apartheidu, ktorý sa počas nasledujúceho roku dohodol na „dobrovoľnom“ zbrojnom embargu. Apartheid však skončil až v 90tych rokoch.

Existovali tri veľké oblasti pre medzinárodné sankcie proti Južnej Afrike: ekonomické sankcie, vrátane obchodu a investovania; kultúrny bojkot a športový bojkot. Kultúrny a športový bojkot mali na Južnú Afriku primárne psychologický vplyv. Vylúčenie Južnej Afriky, športom posadnutej krajiny, z Olympiády v roku 1964 a nasledujúcich rokoch a nadovšetko z medzinárodného rugby a kriketu v roku 1970 a ďalších rokoch, bolo spôsobené kombináciou nátlaku od ostatných afrických štátov a demonštrácií, vrátane prerušovania rugbyových zápasov.

Vplyv ekonomických sankcií zostáva vecou diskusie, najmä preto, lebo deklarácie medzivládnych organizácií, ako OSN alebo Spoločenstvo národov, opakovane obišli dva mocné štáty, Británia a USA. Avšak, existovali vlny hnutí za „ľudské sankcie“ – počnúc s pobúrením zo Sharpevillského masakru, keď dokonca vedenie Britskej labouristickej strany podporilo morálne gesto odmietnutia kúpy juhoafrického ovocia.

Moje osobné zapojenie začalo v neskoršej vlne. Ako študent som bol v roku 1969 jeden z tých, ktorí chceli previesť dynamiku získanú z akcií športového bojkotu na ekonomický bojkot. Naša študentská únia už schválila rezolúcie proti tomu, aby univerzita kupovala apartheidné ovocie, a potom sme začali robiť kampaň proti Barclays Bank, najpopulárnejšej banke pre britských študentov v tom čase a, keď sa to dialo, banke využívanej mojou univerzitou. Naším prvým úspechom bolo odrádzanie nových študentov od toho, aby si otvárali svoje prvé bankové účty v Barclays a presviedčanie ostatných, aby zmenili účty. Naším druhým úspechom bol prenájmový štrajk, keď sme odmietali platiť nájomné za študentské izby na účet banky Barclays. Autority univerzity nakoniec poľavili, čím spustili rezignáciu prominentných členov univerzitnej vládnucej rady. V celej krajine diskutovali pobočky obchodnej únie, kluby, asociácie a cirkvi o zmene svojho bankového účtu. Pamätám si, že som sa v roku 1972 dostal do problémov s Quakermi a Zväzom prísľubu mieru kvôli písaniu do Peace News, ktorí nemali oprávnenie hovoriť o nenásilí v Južnej Afrike, kým neurobia ten malý krok v podobe presunu ich bankového konta. Aj miestne autority sa rozhodli, že tak urobia. V roku 1986 – asi 16 rokov po tom, ako začala kampaň bojkotu Barclays – banka predala svoje juhoafrické dcérske spoločnosti. Nakoniec sa aj sieť supermarketov Cooperative rozhodla neskladovať juhoafrické výrobky.

Tento typ bojkotu veľmi ovplyvnili vlny záujmu o apartheid. Napríklad po vraždách v meste Soweto v roku 1976 a vražde Steva Bika vo väzbe v roku 1977 a opäť v 80tych rokoch s objavením sa Spojeného demokratického frontu v Južnej Afrike a hovorcami ako Desmond Tutu. Ale po celú dobu boli v pozadí miestni protiapartheidní aktivisti, ktorí predkladali rezolúcie pobočkám svojej obchodnej únie a svojim cirkvám, pretože uznali, že obchodné únie a cirkvi boli veľkými podnikovými investormi schopnými vyvíjať nátlak na obchodné spoločnosti.

V Británii bol protiapartheidný bojkot „dlhým pochodom“, zvyčajne skôr nenápadný – a vďaka tomu, že sa nám podarilo presvedčiť mestské zastupiteľstvá aby niečo robili, sme potom museli byť svedkami, ako im Thatcherovej vláda odobrala právomoc rozhodovať o takýchto oblastiach politiky. Aj tak sme však problém britských konexii s apartheidom udržali v mysliach ľudí.

Ten príbeh bol v iných krajinách odlišný. V 70tych rokoch sme my, Briti, závistlivo hľadeli na úspech holandského bojkotu kávy z Angoly, portugalskej kolóny v tesnom spojenectve s Južnou Afrikou. V 80tych rokoch boli pracovníci v jednej z hlavných írskych sietí supermarketov - Dunne's – vo výluke počas štvorročného sporu kvôli predávaniu apartheidných tovarov. Konflikt sa vyriešil až vtedy, keď írska vláda postavila juhoafrické výrobky mimo zákon.

USA boli zvlášť dôležitou sférou boja. Hnutie „ľudské sankcie“ sa zameriavalo na tri hlavné veci: univerzitu a univerzitné mesto; banky; a mestské a štátne korporácie. Ich úspechy boli významné. V roku 1985, po 19-ročnej kampani, oznámila hlavná banka zapletená s Južnou Afrikou – Chase Manhattan –, že neobnoví svoje pôžičky juhoafrickým projektom. Do roku 1991 prijalo 28 štátov, 24 krajín, 92 miest a Panenské ostrovy zákony alebo stratégie, ktoré na Južnú Afriku uvaľovali nejakú formu sankcií. Koncom roka 1987 sa viac než 200 amerických spoločností formálne stiahlo z Južnej Afriky – mnohé z nich našli iné spôsoby na vykonávanie svojho podnikania, napríklad General Motors udelili licenciu lokálnej produkcii, kým počítače IBM mali juhoafrického distribútora. Na týchto kampaniach však bolo najdôležitejšie verejné vzdelávanie, ktoré sa cez ne dialo, a zmysel pre solidaritu vyvolaný protiapartheidným hnutím v Južnej Afrike.