15. máj - Medzinárodný deň odporcov vojenskej služby

Späť na obsah

Od Andreasa Specka

Úvod

Od roku 2001 War Resisters' International koordinovali medzinárodné aktivity okolo 15. mája – medzinárodného dňa odporcov vojenskej služby. Deň začal v roku 1982 ako európsky deň odporcov vojenskej služby, ale od roku 1986 sa oslavuje ako medzinárodný deň odporcov vojenskej služby. War Resisters' International považujú aktivity okolo 15. mája za príležitosť pre aktivistov odporujúcich vojenskej službe, aby zdieľali svoje skúsenosti na poučili sa navzájom zo svojich bojov a kampaní. Od roku 2002 tieto aktivity zahrňujú medzinárodnú akciu, často s výcvikom v nenásilí a nenásilnou akciou ako hlavnými časťami.

Aktivity

Prvá akcia tohto druhu sa konala v roku 2002 v Belgicku. Plánovanou akciou tam bola blokáda veliteľstva NATO na 15. mája. Kým o predmete akcie sa rozhodlo dopredu, celá akcia sa plánovala počas týždňového mítingu s účastníkmi z Belgicka, Británie, Nemecka, Francúzska, Holandska, Španielska, Macedónska, Chorvátska a Turecka. Toto viedlo k pomerne málo výzvam pokiaľ ide o skúsenosti a jazyky. Okrem výcviku a prípravy na akciu účastníci tiež napísali verejné vyhlásenie.

V roku 2003 bol v Izraeli do programu pridaný viac či menej verejný seminár. Hlavnú časť týždňa však stále tvoril výcvik v nenásilí a spoločná príprava na akciu. Počas výcviku v nenásilí sa účastníci učili o nenásilí, moci, nenásilných prostriedkoch na analýzu moci a vývoj nenásilných kampaní. Toto sa potom uviedlo do praxe s plánovaním akcie pre 15. máj. Ohľadom cieľu akcie sa viedli plamenné diskusie – ako veľmi sa sústrediť na okupáciu, alebo na výhradu vo svedomí, alebo militarizáciu v Izraeli. Na konci bol dosiahnutý konsenzus o niekoľkých hlavných cieľoch: zvýraznenie medzinárodného dňa odporcov vojenskej služby a výhrady vo svedomí ako medzinárodnej kampane, zvýšenie povedomia o úlohe armády v každodennom živote v Izraeli, neznepriateľovanie vojakov a urobiť akciu, ktorá by mohla inšpirovať ostatné akcie.

V roku 2004 sa akcia konala v Čile – a hlavným jazykom mítingu bola španielčina. Formát akcie bol znova podobný tomu, ktorý bol použitý rok predtým – ale dynamika bola dosť odlišná, s väčšinou účastníkov pochádzajúcich z Latinskej Ameriky. Spoločné plánovanie a výcvik pre akciu sa ukázali byť dôležitou časťou získavania skúseností.

S Gréckom v roku 2005 sa akcia presunula späť do Európy. Výcvik a spoločné plánovanie boli znova hlavnou časťou akcie.

V roku 2006 sa medzinárodný deň odporcov vojenskej služby presunul do Spojených štátov. Tu sa viac sústredili na zdieľanie skúseností prostredníctvom seminára a menej na akciu. Čiastočne to bolo kvôli mnohým akciám, ktoré sa už v tej deň konali, takže sa nezdalo byť efektívne, aby na tej deň pridali ďalšiu akciu.

V Kolumbii v roku 2007 aktivity zahrňovali antimilitaristický koncert, medzinárodný míting zameraný hlavne na plánovanie a diskusiu o medzinárodnej solidarite pre kolumbijských odporcov vojenskej služby, a akciu na 15. mája v meste Medellin.

Výzvy

Akcie prestavujú výzvy na niekoľkých úrovniach. Nechcem tu ísť do veľkej výzvy získavania financií pre tieto akcie, keďže to je mimo rozsah tejto knihy – hoci financie majú veľký vplyv na túto akciu samotnú.

Ostatné výzvy zahrňujú:

• Rozhodovanie: ako rozhodnúť o zameraní a krajine na každý rok?

• Organizácia: organizácia akcie v spolupráci medzi úradom WRI a miestnou hosťujúcou skupinou

• Program/Výcvik/Akcia: ako toto adresuje potreby miestnej hosťujúcej skupiny, ale tiež medzinárodných účastníkov?

Ani jeden človek by nebol schopný vhodne posúdiť všetky tieto záležitosti sám. Namiesto toho chcem predstaviť nejaké úvahy.

Rozhodovanie

Kvôli úpadku medzinárodného dňa odporcov vojenskej služby koncom 90tych rokov prevzali War Resisters' International v roku 2001 kontrolu nad koordináciou tohto dňa. Avšak, neexistovala nijaká sieť odporcov vojenskej služby, aby rozhodla o zameraní na ďalší rok – to je problémom stále. Po 15. máji v Izraeli tu boli (neúspešné) pokusy o zapojenie účastníkov minulých akcií 15. mája do procesu rozhodovania (prostredníctvom elektronického zoznamu).

Ďalej bolo navrhnuté, aby sa do procesu rozhodovania zapojil ročný míting Rady WRI, ak je to možné. Avšak, kvôli nedostatku predstavenia aktivistov odporujúcich vojenskej službe v Rade nebolo ani toto príliš úspešné. Teraz rozhodnutie závisí od rady programu WRI s názvom Právo odmietnuť zabíjať.

Je zrejmé, že proces rozhodovania nie je uspokojivý. Poukazuje to na nedostatok skutočne medzinárodnej siete hnutí odporujúcich vojenskej službe, nie len vo WRI, ale aj mimo nich.

Organizácia

Organizácia takej akcie nie je vždy jednoduchá. V roku 2002 pripadla väčšina medzinárodnej organizácie na úrad WRI, s belgickým hosťom, ktorý poskytoval hlavne logistiku. V nasledujúcich rokoch hrali hostia v organizovaní akcie, vrátane programu, väčšiu úlohu.

Jedným z hlavných problémov sú často rôzne časové osi. Hoci taká akcia – zahrňujúca zbieranie financií pre jej uskutočnenie – vyžaduje niekoľko mesiacov až jeden rok prípravy, miestne skupiny často pracujú v rozsahu týždňov, alebo len pár mesiacov.

Fundamentálnejším problémom je integrovanie medzinárodnej túžby po výročnej akcii v konkrétnom dátume so stratégiami miestnych kampaní, aby sa zaistilo, že medzinárodná akcia prispeje k pokračujúcemu rozvíjaniu a nebude len jednorazovou položkou turizmu akcií.

Program/Výcvik/Akcia

Na prvej akcii medzinárodného dňa odporcov vojenskej služby organizovanej WRI bolo len málo formálneho programu a väčšina času sa minula na výmenu skúseností, výcvik a prípravu na akciu. V nasledujúcich rokoch bol do programu pridaný seminár ako odpoveď na potrebu, ktorú vyjadrila miestna hosťujúca skupina, a podľa ktorej by akcia mala mať viac „verejnú stránku“ (mimo akciu).

Vždy tu bolo napätie medzi tromi rôznymi aspektmi: zdieľaním informácií a skúseností s kampaňami, verejným seminárom a výcvikom/prípravou pre spoločnú akciu. S posunom ku pevnejšiemu a verejnejšiemu programu, vrátane semináru, bolo na verejnom seminári často možné predstaviť skúsenosti rôznych krajín. Avšak to, čo ostatní aktivisti už vedia – a čo chcú vedieť okrem toho – je často veľmi odlišné od toho, čo očakávajú ostatní účastníci seminára.

Výcvik a príprava na akciu zaberá veľa času. Hoci je praktická spolupráca počas prípravy akcie dobrou skúsenosťou a dobrým cvičením pri budovaní skupiny, necháva to málo času na ostatné diskusie. Je tu otázka: je toto to najlepšie použitie času stráveného spolu?

Taktiež akcia samotná môže viesť ku napätej situácii. Aké sú očakávania miestnych hostí? Aké riziká to má pre miestnych aktivistov a pre medzinárodných účastníkov? Na čo sú miestni ľudia citliví? Zaberá to mnoho času a vyžaduje to vzájomné načúvanie, aby sme pochopili možné problémy s určitou formou akcie, a dospeli ku konsenzu o type akcie. Keď sa na to pozrieme z tejto perspektívy, pár dní nie je dostatok času, najmä keď sa veľmi praktická príprava – transparenty alebo ostatné materiály potrebné pre akciu – taktiež musí uskutočniť počas toho času.

Záverečné poznámky

Vo všeobecnosti treba povedať, že žiadna z týchto akcií nebola dokonalá. Nikdy nie je možné vyriešiť všetky napäté situácie, ale stále – všeobecne povedané – účastníci a organizátori mali po akcii vždy pozitívny pocit.

Ja osobne cítim, že výcviková časť je dôležitá a myslím si, že je škoda, že nebola na programe v uplynulých dvoch rokoch. Pravda, často sme sa pokúšali urobiť toho príliš veľa za príliš krátky čas, ale výcvik a plánovanie akcie dokopy sú dôležitou časťou vytvárania lepšieho porozumenia vzájomných politických perspektív a kultúr akcie.

Výzvou stále zostáva skombinovať to s väčším množstvom času pre dôkladnejšiu výmenu skúseností s kampaňami, ak sa chceme poučiť navzájom ako aktivisti a hnutia odporujúce vojenskej službe.

Andreas Speck